Udržateľnosť poľnohospodárstva sa dá merať. Ale nie je to jednoduché!

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako funguje meranie udržateľnosti poľnohospodárstva v praxi, alebo ako sa dajú dosiahnuť ciele trvalo udržateľného rozvoja v rámci stratégie EÚ „Z farmy na stôl“? Známy je výrok klasika manažmentu Petra Druckera: „Nemôžeš riadiť to, čo nedokážeš zmerať.“ Inými slovami, bez merania nie je možné zistiť, či ste uspeli alebo nie. Zmysluplné meranie udržateľnosti poľnohospodárstva nie je ani zďaleka jednoduché a zahŕňa agronomické, environmentálne i sociálno-ekonomické faktory. Je potrebné dosiahnuť rovnováhu medzi zjednodušujúcimi, ľahko použiteľnými a zložitejšími, holistickými systémami. Napríklad potravinový odpad (kam patria aj škody spôsobené škodcami, burinou a chorobami) je zodpovedný za 6 % celosvetových emisií skleníkových plynov, čo je trojnásobne viac, ako vypúšťa do ovzdušia svetový letecký priemysel [1].

Ak sa chcete dozvedieť viac, neváhajte napísať email Františkovi Kockovi na adresu mail frantisek.kocka@basf.com .

[1] Štúdia autorov Poore a Nemecek (2018) zistila, že takmer jedna štvrtina – presnejšie 24 % – potravinových emisií pochádza z potravín, ktoré sa strácajú v dodávateľských reťazcoch alebo ktoré vyplytvajú spotrebitelia. Z toho takmer dve tretiny (15 % potravinových emisií) pochádzajú zo strát v dodávateľskom reťazci, ktoré sú dôsledkom zlej techniky skladovania a manipulácie s potravinami, a tiež z nedostatočného chladenia potravín a ich znehodnocovania pri preprave a spracúvaní. Zvyšných 9 % pochádza z potravín, ktoré vyhodia maloobchodníci a spotrebitelia.

Aby sme to uviedli do súvislostí: Stopa potravinového odpadu predstavuje približne trojnásobok celosvetových emisií z leteckej dopravy. Alebo, ak by sme to dali do kontextu podľa krajín, bol by to tretí najväčší producent emisií na svete; viac emisií produkuje už len Čína (21 %) a Spojené štáty americké (13 %). [Zdroj č. 1 a Zdroj č. 2]